Ovce nie sú zbytočne zabíjané kvôli svojej kožušine

Ovce nie sú zbytočne zabíjané kvôli svojej kožušine.

Keďže sa zaoberáme predajom ovčích kožušín a výrobkov z ovčej vlny už niekoľko rokov, mnohokrát sme sa už stretli s názorom, že nie je správne predávať ovčie kožušiny, pretože za každou kožušinou ostáva ovca, ktorá zbytočne stratila život. Nechceme sa hrať na diablovho advokáta, ale radi by sme nasledujúcim článkom prispeli k pochopeniu, že takéto tvrdenie odporuje významu, ktorý človek chovu oviec v uplynulých tisícročiach vtisol.

Keď sa naši predkovia rozhodli pre spolužitie so psami, urobili tento krok z racionálnych dôvodov. Pes bol vynikajúcim pomocníkom pri love či v boji. Ukázal svoje prednosti pri strážení a v neposlednom rade - ako verný priateľ. Domestikácia psov preto prebiehala rýchlo a masovo. Možno Vás preto prekvapí, že ovce (a kozy) patria spoločne so psom k najstarším domestikovaným zvieratám v ľudskej histórii. Dôvody sú síce iné ako u psa, ale stoja na rovnakých racionálnych základoch: ovca je neobyčajne užitočné zviera.

Ak by sme sa vrátili v čase o nejakých pätnásťtisíc rokov späť, už vtedy by sme našli ovce cielene zháňané do stád. Človek čoskoro pochopil, že udržiavať celé stádo oviec po dlhšiu dobu je pre neho oveľa prínosnejšie, než ich pre jednorazový úžitok hromadne usmrtiť. Mohol sa pritom spoľahnúť na prirodzený a silný sociálny pud, ktorý väčšinu druhov oviec podporuje ku stádovému spôsobu života. A tiež na výpomoc ovčiarskych psov - psov špeciálne cvičených na stráženie, ochranu a ovládanie stáda oviec.

Človek sa veľmi skoro naučil zužitkovať všetko, čo ovce ponúkajú. Mäso bolo bezpochyby tým prvým dôvodom, prečo človek zameral svoju pozornosť na ovce. Získavať mäso z hospodárskych zvierat bolo oveľa jednoduchšie a bezpečnejšie, než lovením. Ovčie mäso je však pomerne špecifické svojou konzistenciou, chuťou aj zápachom a hoci sa stalo obľúbeným v niekoľkých svetových kuchyniach, s obľubou mäsa bravčového, hydinového, alebo hovädzieho sa v celosvetovej mierke rovnať nemôže.

Keď už musela byť ovca zabitá na mäso, dokázal z nej človek vyťažiť maximum. Dlho sa využívali napríklad črevá ako pevný materiál k šitiu (chirurgia) alebo výpletom (tenisové rakety). Z rohov sa vytvárali črienky nožov, šperky alebo gombíky, z tuku potom sviečky. Ovčí a kozí trus sa v niektorých oblastiach stále používa na vykurovanie, je to dobré hnojivo a ovčí moč môže byť tiež zdrojom liadku draselného, využívaného na výrobu pušného prachu. Ovce tak hlboko zakorenili do ľudskej kultúry, že nemôžeme opomenúť ani ich rituálny a liturgický význam v rade svetových náboženstiev.

Po mäse však bola najcennejším zdrojom získaným z ovce jej kožušina. Mať čo jesť a zostať v teple, to boli potrebné podmienky prežitia ľudského druhu. Ovca mohla poskytnúť dostatok oboch. Aby však ovčia kožušina nezostala ležať ladom, bolo potrebné vyvinúť pomerne náročný proces jej spracovania. Ten dodnes zahŕňa miazdrenie, námok, činenie, mazanie a prípadne dofarbovanie. Ovčia kožušina sa stala hlavným zdrojom materiálov na teplé a pevné oblečenie.

Postupom času a cieleným šľachtením prebila mäso a kožušiny úplne iná surovina, ktorú ovca človeku mohla ponúknuť. Vlna. Na vlne je skvelé to, že hoci ide o jeden z najrozšírenejších textilných materiálov s obrovskou škálou využitia (o tom sme písali skôr), najdôležitejšou podmienkou k jej získaniu je udržiavať veľké a zdravé stáda oviec. Strihanie oviec je pre skúsených strihačov otázkou niekoľkých desiatok sekúnd a získavanie vlny nijak neohrozuje ovcu na živote.

Pretože chov oviec na mäso nie je zďaleka tak výnosným podnikaním, chov oviec kvôli ich vlne sa stal vo svete dominantným. Človek sa navyše naučil využívať ďalší zdroj, ktorý mu môže živá ovca poskytnúť. Mlieko. S ovčím mliekom je to však podobné ako s mäsom. Je špecifické chuťou aj zápachom. Hlavným dôvodom spracovania ovčieho mlieka je tak výroba kvalitného syra a podobných mliečnych výrobkov.

Ak ste niekedy pozorovali stádo oviec dlhšiu dobu, zrejme ste si všimli tiež to, aké efektívne sú pri spásaní trávy. Sú to vlastne také živé kosačky. S tým rozdielom, že sa dostanú aj tam, kam sa nepodarí nasadiť ani tú najvyspelejšiu techniku. Preto sa so stádami oviec môžeme v Českej republike najčastejšie stretnúť v prudkých svahoch Beskýd alebo Šumavy. Udržiavanie krajiny vďaka ovciam nie je len romantická predstava, je to rokmi overený fakt. Ten navyše prospieva všetkým - človeku, ovci aj prírode.

Vráťme sa však k téme, ktoré nás priviedlo k napísaniu tohto článku. Aby človek získal ovčiu kožušinu, ovca musí zomrieť. Nie je to ale tak, že primárnym dôvodom na zabíjanie oviec je ich kožušina. Nepleťme si chov oviec s líščími farmami. Ovce, ktoré sú dnes porážané, sú plemená špeciálne šľachtené na mäso. Rovnako je to tak v prípade akéhokoľvek hospodárskeho zvieraťa (ošípané, kravy a hydina nevynímajúc). Ak to chcete vziať z inej stránky - chov oviec iba na ich kožušinu je ekonomický nezmysel a preto sa to nedeje. Je len dobre, ak vieme a môžeme využiť maximum toho, čím nám môže byť smrť zvieraťa užitočná, a naplňujeme tak odkaz našich predkov. Plytvania je dnes vo svete viac než dosť.

Tým sa riadime aj my. Preto máme širokú ponuku nielen výrobkov z ovčej vlny, ale aj ovčích kožušín, u ktorých vieme, že sú iba vedľajším produktom chovu oviec. Garbiarstvo má u nás veľkú tradíciu. Tak silnú, že sa k nám kože museli dovážať, pretože počty prirodzene chovaných oviec nikdy nedokázali dopyt po ovčej kožušine uspokojiť. Nebol to však dôvod vyzabíjať stáda, pretože hlavný prínos chovu oviec leží inde, než v ich kožušine.

A ak nám dovolíte ešte poslednú odbočku na koniec, vrátime sa znovu k možno trochu prehliadanej skutočnosti, že ovce naozaj patria spolu so psom k najdlhšie domestikovaným zvieratám. Pes pomáhal človeku strážiť a riadiť stáda oviec, čo sa dnes zdá prirodzené všetkým. Nebolo ale výnimkou, keď pri strážení majetku nahradil psa agresívny baran. Dodnes sa s tým môžeme stretnúť napríklad v Číne, alebo arabských krajinách. A pozor, taký baran Vás štekaním varovať nebude ...